Žena, ktorú rád tak mám,
jej srdce stále dobývam.
Dobiť pevnosť, dobiť hrad,
to vie snáď každý z nás a možno je aj rád.
Dobiť však srdce ženy,
vtedy možno človek bude aj blažený.
Ženské srdce mäkké je,
pri žiali a bolesti sa stále chveje.
Pozor na to dobíjanie,
lebo môžem nastať dlhé padanie
a neskôr, po páde, aj večné trpké sklamanie.
Sklamanie ma význam vzácny,
zistíš, aký si bol nebojácny.
Veľmi bolieť to však môže,
na bolesť zo sklamania liek nepomôže.
Nepomôže veru nik,
ani žiaden kúzelník.
Netreba však sa báť,
že sklamanie príde snáď.
Najdôležitejšia je však viera,
ešte väčšmi dôvera.
Treba veriť si,
nech to bude ako kedysi.
Viem, že veriť ťažké je,
ale pravá láska stále dáva znamenie,
pravá láska, tá nepozná sklamanie.
Láska- to je niečo, čo sa nedá písať,
môžeš o nej všetky knihy čítať.
Musíš osud nechať bežať tak,
všetko zlé sa časom obráti naopak.
V láske nesmieš dávať podmienky
ani hľadať domnienky.
Proste je to iba o dôvere
a nie o žiadnej nevere.
Keby som tak mohol všetky rany zalepiť,
veru, netrápil by sa už nikdy nikto z nás.
Pravá láska sama príde,
dá Ti znamenie,
Ty už len čakaj na to srdca pohladenie.
Ja hovorím stále,
že skutočná láska žije neustále.
Ona totiž nikdy nekončí,
to len človek to tak rozpoltí.
Veď ona tak nežná je,
dáva duši pohladenie
a chce len krásne srdca znenie.
Keď sa dvaja ľúbia,
všetko si sľúbia.
Každý sľub však háčik má,
že prekážky nepozná.
Áno, háčik to je,
lebo môže prísť to blbé sklamanie.
Nikdy nesmieš prestať veriť,
musíš sa svojej láske stále zveriť.
Nesmieš nikdy na zlé myslieť,
lebo budeš veľmi trpieť.
Trpieť budeš na duši,
bolesť srdce riadne okúsi.
Neboj sa, že komu veriť,
veď len tej láske, ktorej sa môžeš zveriť.
Pravý večný priateľ ten neopustí,
ten srdca bôľ nespustí.
Dôvera je veľmi vzácna,
hoc je duša nebojácna.
Ja som zažil pohladenie,
zažil som aj potešenie,
ale nikdy nie pravé srdce a k tomu ešte verné a úprimné.
Lásku som ja nezažil,
len tou bolesť som sa nabažil.
Každý údel života však význam má,
hovorí Ti: bude aj iná.
Ale to je chyba.
Nemôžeš brať tak,
že je koniec, príde ďalšia.
Čo potom z takého vzťahu?
Čo potom? Veď to si obidve srdcia navzájom klamú. Život je taký, že on lásku nachystá sám,
ona príde, len je na človeku,
či ju vezme alebo od nej odíde.
Až do smrti si verný byť,
vo všetkom sa navzájom podržať.
Viem, že sú to iba slová,
ale tak to tvrdí duša moja.
To dievča, žena ktorú spomínam,
azda sa v jej duši niekde vynímam.
Každé milé pohladenie od nej rád privítam.
Nie je ľahké písať básne,
ale chcem urobiť srdce šťastné.
Nech je krásne. Navždy.